Marka Mačošková bola v Giraltovciach viackrát

„Moje vystúpenia u vás boli vždy krásne.“

Úprimná a skromná folklórna speváčka  a zaslúžilá umelkyňa Mária Mačošková (77), o ktorej sa hovorí aj ako o prvej dáme rusínskej piesne, vystúpila v Giraltovciach. Predstavila sa v rámci svojho programu Marka jubiluje - 60 rokov spevu, kde si za hostí vybrala FS Vargovčan, Lauru Fuzériovú, Mariannu Železnú či sestry Svitkové. Zaspievali si aj jej najväčšie hity, ktoré sa stali pre ľudí milujúcich folklór „nesmrteľnými“. Folkloristov hudobne sprevádzala Muzika Milana Rendoša, moderoval a humorne pozabával publikum rozprávač Jožko Jožka. Počas koncertu uviedli v giraltovskom Parku mieru do života jej DVD Marka jubiluje - 60 rokov spevu, ktoré zachytáva jej prešovský koncert v DJZ. V súbore PUĽS pôsobila Marka viac ako 40 rokov a nikdy nespievala na playback. Patrí k najvýznamnejším osobnostiam kultúrneho života Rusínov nielen v našom kraji, ale na celom Slovensku a svojím hlasom ozdobuje mnohé kultúrno-spoločenské akcie. Prezradila nám, ako sa jej páčilo v Giraltovciach.

Koncert k 60-ročnému jubileu na hudobnej scéne ste odohrali vo viacerých mestách. Ako ste boli spokojná s atmosférou v Giraltovciach? Navštívili ste naše mesto viackrát?

- Tie koncerty sú všade krásne prijímané, ľudia so mnou spievajú, je to niečo nádherné. Lebo pre speváka, herca je najlepšie ocenenie, keď vidí, že ten divák má  pôžitok z jeho výkonu a radosť zo spevu, ľudovej hudby. Takže som nadmieru spokojná, publikum bolo fantastické. Ani som neočakávala, že až tak veľa ľudí príde, veď bol skoro plný amfiteáter. Napriek tomu, že je teraz sezóna na vykopávanie zemiakov a ich uschovávanie do pivníc. Keď začnú tie moje piesne spievať so mnou, tak si poviem: „Marka, nie nadarmo toľko rokov spievaš, niečo sa po tebe zanechá. Ten národ pozná tvoje piesne, spieva ich s tebou.“ Som veľmi šťastná osoba. Ďakujem všetkým prítomným, čo boli na vystúpení, ale aj tým, ktorí prídu. Viem, že opäť prídu, lebo máme vždy plno. To človeka skutočne hreje, som za to veľmi povďačná tým, ktorí ľúbia folklór. Chodievala som sem ešte s mojím materským Poddukelským súborom, v ktorom som odspievala 42 rokov. Boli sme tu viackrát. Vystúpenia boli v sále a vždy to boli skutočne krásne stretnutia. Stále sme tu mali perfektné publikum a zase som sa presvedčila, že to bolo fantastické.

Poďme teda jubilovať – čo všetko zaujímavé ste za tých 60 rokov prežili? Spievate už od 16-tich rokov. Povedzte nám aj niečo o svojich hudobných začiatkoch. 

- 22. novembra v roku 1956 som prišla na konkurz do súboru. Veľmi sa rozhodovalo, prakticky som bola ešte decko – bola som fyzicky nevyvinutá, prestrašená a tá komisia by ani nebola veľmi rada, ak by ma prijali, ale umelecký vedúci pán Kosťuk, povedal, že ma tam berie na vlastnú zodpovednosť. Tak som išla domov a na druhý deň som cestovala naspäť do Prešova. Podmienkou bolo urobiť skúšky, bola trojmesačná doba. Dali mi repertoár, ktorý som musela za tie tri mesiace zvládnuť, nacvičiť, ale, chvalabohu, s pomocou určitých ľudí sa mi to podarilo. Takže som zostala v tom Poddukelskom súbore. 1. premiéra bola v máji 1957 a tam mi už dal pán Kosťuk príležitosť zaspievať prvé sólo Zaspivajme sobi dvoma holosami. Bola som z toho vystrašená, publikum tlieskalo a viete, čo to pre dievča, ktoré príde z dediny a vidí už len tú velikánsku sálu v DJZ, znamená? Keď som odspievala, uklonila som sa, odišla za portál a pán dirigent mi ukazoval, aby som sa vyšla ešte raz ukloniť. Kývala som mu, že už nevyjdem, ale on prišiel za mnou, zobral ma za ruku a hovorí mi: „Ešte raz ideme toto celé spievať.“  Takže som to s tou trémou a strachom zvládla ešte raz, odspievali sme a odvtedy mi dávali sóla. V našom súbore neexistovalo, že sólista musel byť len na sóla, ani som vtedy nevedela, že existuje niečo také ako sólista alebo zborový spevák. Takže potom som mala taký dekrét, že zborový spevák s povinnosťou sólového spevu, ale bola som šťastná, že som vôbec v súbore. Nemyslela som si, že budem niekedy spievať sóla a preto si to veľmi vážim. Vážim si každého diváka, ktorý príde na vystúpenie. Som rada, že sa môžem stretávať s ľuďmi a keď si celá sála zaspieva, poteší to každého speváka, herca či muzikanta, takže veľmi pekne všetkým ďakujem a teším sa na ďalšie stretnutia. Náš súbor robil prekrásne programy a myslím si, že aj teraz robia, aj keď som už dávno preč.

Odkiaľ pochádzate, ako  vás vníma  vaša rodná obec?

- Pochádzam z malej dedinky Potôčky (okres Stropkov). Myslím si, že ma vnímajú normálne. Osobnosť zo seba nerobím, porozprávam sa s ľuďmi. I keď už menej chodím domov, pretože mama zomrela a otec prvý, sestra tam zatiaľ býva. Takže ideme tam napríklad zapáliť sviečku rodičom na cintorín. Myslím si, že ma majú ľudia u nás radi. Keď tam stretnem rodákov, vždy prídu za mnou a spomíname. Bolo to ťažké povojnové detstvo, dedina vyhorela, takže aj také spomienky má človek. K rodákom sa priznávam a som rada, ak za mnou prídu. Od roku 1956 bývam v Prešove, mám dvoch synov a dvoch vnukov. Jedného staršieho, 29-ročného a teraz aj takého, ktorý bude mať v septembri dva rôčky. Jeden syn sa neskôr ženil, ale nič nezmeškal. Mám aj dobré nevesty. Som skutočne spokojná a šťastná.

Spieva sa  vám dnes ťažšie ako v mladosti? Čo najradšej spievate?

- Už mám taký pokročilý vek, že niekedy si myslím, no ako to dopadne. Ale, chvalabohu, s božou pomocou to nejako zvládnem. Trému som vtedy ani nikdy nemala, kázali mi spievať, tak som spievala. Ale teraz človek cíti väčšiu zodpovednosť, aj vtedy som ju cítila, ale bola som mladá. Ten hlas bol určite ostrejší, výraznejší a teraz cítim velikánsku zodpovednosť, pretože vždy s pokorou predstúpim pred diváka. Každý vek má svoje výhody aj nevýhody. Ale som spokojná s publikom, pre ktoré spievam. Je všestranné - je to mládež, potom dorast, stredná generácia aj moji rovesníci. Mám rada pieseň Mamko moja ľuba, lebo je to taká pieseň na city a niekedy mám hrdielko  také stiahnuté do plaču, pretože keď tú pieseň spievam, vidím tam svoju nebohú mamu. Keď spevák spieva nejakú baladickú pieseň, dá do toho srdiečko, aby ten divák mal z toho pôžitok. Veľakrát sa už stalo, že boli aj slzičky na tvári a zase keď je to veselá pieseň, žartovná, treba toho diváka rozosmiať a to je niekedy veľmi ťažké, ale mne sa to, chvalabohu, darí.

Aký je to pocit, počuť mladú generáciu spievať  vaše piesne? A je naozaj pravda, čo som sa o  vás dočítala, že ste na koncerte nikdy nespievali na playback?

- Teší ma to, pretože ja tu raz nebudem a viem, že moje piesne budú znieť ďalej. Mám z toho radosť, pretože si ľudia neobľúbia piesne každého speváka a spievajú, ale mňa to šťastie postihlo a som rada, že moje piesne počujem na svadbách, krstinách, v autobuse, rádiu. Je to niečo krásne. Playback som mala iba v televízii v Bratislave, kde už boli. Moja generácia  sa pamätá, že keď sa vysielala relácia Zlatý krokodíl z Brna, bola tam 25-členná ľudová hudba. Veľký orchester, kde som všetko spievala naživo. Proste je to veľká zodpovednosť, ale o to je to cennejšie, že nemusíme len ústa otvárať a usmievať sa, ale že tam ukážete, čo vo vás je, aký máte hlas, či ste spoľahliví a musí byť dôvera vedúceho, orchestra a speváka, takže takto sa robilo. Na javisku počas koncertov to nebolo nikdy na playbacky. To nie je moja povaha. Treba pekne zaspievať, lebo ak nedám do toho srdiečko, dušu, neviem si to vychutnať.

Prezraďte, čo robíte, že vyzeráte stále tak mlado, sviežo a charizmaticky?

- Vôbec nič nerobím, nedržím žiadne diéty. Nikto mi nechce veriť, že už mám 77 rokov, ale chvála Pánubohu za to, že mám taký krásny vek. Myslím si, že to závisí aj od povahy človeka, asi aj gény po otcovi a mame, po ktorých som zdedila aj talent  na spev, obaja krásne spievali. Som veselý človek , určite aj ja si niekedy poplačem, ale neukážem to. A problém, aký mám - mám rada ľudí a som takej povahy, nechcem nikomu ublížiť, aspoň nie úmyselne. Keď robíte dobro, dostanete ho a všetko sa vám vráti.

Marke ďakujeme pekne za rozhovor a želáme jej ďalšie pekné roky na folklórnej scéne.